Od prvých stránok nás Giono vtiahne do svojho nezvyčajného sveta, dá nám pocítiť pulzujúci život prírody. Príroda - rieka a hora - to sú živitelia, spojenci, inšpirátori i komentátori konania autorových hrdinov. Pravda je tu zápletka, vybudovaná silným epicko-dramatickým citom, v ničom nezostávajúca za antickou tragédiou: mocné vášne, zmietajúce hrdinami, vyústia do krvavej zrážky dvoch svetov. Plápolajúce ohne Maudruho sú symbolom porážky jednej podoby ľudskej spoločnosti. Sú prietržou v hrádzi, ktorá mala skrotiť živelný, zdravý prúd života. Podobne ako v niektorých predchádzajúcich románoch aj tu autor stavia základy novej humanity na prírodonom základe, na zväzku muža a ženy. V láske nachádza štyridsaťročný Antonio zmysel života, ňou zapĺňa prázdna svojho, dovtedy naoko plného života v lone prírody. Láskou ospravedlňuje Antonio priestupky Námorníkovho syna pred humanistickou obžalobu starého Toussainta. I jedine svetlá stránka obávaného Maudruho je motivovaná týmto citom .
There are no comments on this title.